Otázky, ktoré vytočia vášho potomka

StopNevedno, čím to je, ale doslova z generácie na generáciu sa prenášajú vety, ktoré deti neznášajú.

Každý rodič si pamätá zo svojej mladosti uvítaciu vetu „Ako bolo v škole?“. Liezla mu na nervy, neskôr ju už ani poriadne nevnímal. Dnes ju sám kladie svojim deťom.

To, že rodič chce vedieť, čo má potomok nové, je v poriadku. Tiež je správne, že chce vedieť, kam a s kým ide jeho dieťa a kedy sa vráti. Lenže keď vyslovíte stokrát povedanú vetu, na stoprvý raz sa zažne oheň na streche a hádka je predo dvermi.

Aké vety lezú na nervy deťom?

Vety o škole

Čo bolo v škole? Azda najokrídlenejšia veta rodičov, ktorá má svoje opodstatnenie, ale ktorá lezie deťom na nervy. Stačí však položiť otázku inak, a rodič sa namiesto odpovede „Nič“ dozvie, ako sa jeho dieťaťu v škole darilo.

Čo sa máte učiť? Najmä pubertálne potomstvo odpovedá ako cez kopírovací papier ako na privítaciu otázku o dianí v škole: „Nič.“ Prirodzene, že je to hlúposť, ale rodič sa za dieťa učiť nebude a ono vie až veľmi dobre, čo sa potrebuje učiť. Určite je lepšie opýtať sa: „Netreba ti s niečím pomôcť?

Čo dostal spolužiak? Otázka, ktorú si dieťa môže preložiť ako zvýšený záujem o spolužiaka. Ak vaše dieťa dostane horšiu známku, vďaka „záujmu“ o spolužiaka sa nezabudne pochváliť, že ten dostal ešte horšiu známku. A rodič zrazu stráca záujem o spolužiaka: „On a jeho známky ma nezaujímajú!

Si naučený? Už máš úlohy? Aj keď sa dieťa ešte neučilo, zväčša odpovie kladne. Až keď treba ísť spať, zrazu si musí ešte urobiť nejakú domácu úlohu… Dieťa si skôr začne samo robiť úlohy, keď sa mu ponúkne pomoc s učením.

Vety „na rozlúčku“

To chceš ísť takto von? Táto otázka len utvrdí –násťročných, že ich rodičia sú beznádejne 100 rokov za opicami. Nikoho nepoteší, keď sa dozvie, že je „dohabaný“, ale zachrániť reputáciu rodiny sa dá kompromisným návrhom: „Tie nohavice sú super, ale k ním by sa ti väčšmi hodila tá modrá košeľa.

S kým tam ideš? Je dobre, keď rodič vie, s kým jeho dieťa trávi voľný čas. Ak je to však niekto, kto rodičovi nie je „pochuti“, dieťa mu to nepovie. Preto je lepšie namiesto otázky sa tváriť, že automaticky predpokladáte, že dieťa ide s najlepším kamarátom a treba zaviesť reč práve naňho. Vtedy je veľká šanca, že dieťa prizná, že nejde s najlepším kamarátom, ale s niekým iným. Potom už nebude záujem o to, s kým ide von, vyzerať ako výsluch.

Kto tam bude? Určite opodstatnená otázka, ktorá však neraz tlačí dieťa do úlohy proroka. Ak totiž ide o väčšiu akciu (diskotéka), je naozaj ťažko dopredu predpokladať, kto všetko na nej bude. Skôr sa treba spýtať na konkrétnych kamarátov.

Kedy sa vrátiš? Lepšie je mať dopredu dohodnutú „večierku“, poprípade aj s následnými sankciami za jej nedodržanie. Dieťa tak vie, že napríklad o desiatej musí byť doma. Ak vie, že akcia bude trvať dlhšie, určite to povie pri vyjednávaní o  účasti na akcii.

Všetky otázky sú legitímne. Každý stereotyp však človeka po čase omrzí a myseľ sa nastaví tak, že ich po čase prestane vnímať. V horšom prípade vedú k hádkam. Otázky stačí len pozmeniť a nielenže sa možnosť hádky minimalizuje, ale rodič má veľkú šancu, že sa od svojho dieťaťa viac dozvie.

-pad-